Priznám sa, nikdy som nemala problém s teambuildingami ako takými.

Spoločná večera? Prečo nie. Bowling? Pokojne. Ochutnávka, výlet, dobré jedlo, večer s kolegami mimo kancelárie? Aj takéto chvíle majú svoje miesto.

Ľudia sa stretnú v inom prostredí, porozprávajú sa aj o niečom inom ako o práci a možno spoznajú kolegu z úplne inej stránky.

Mne tam však často chýbalo ešte niečo navyše.

Nie ďalšie školenie ani povinný workshop.

Skôr program, ktorý by nás trochu posunul. Pomohol nám lepšie komunikovať, niečo si uvedomiť o sebe aj o ľuďoch, s ktorými pracujeme. Jednoducho zážitok, z ktorého si okrem spomienky odnesieme aj niečo do práce či do života.

… keď už máme vzácnu príležitosť byť spolu mimo každodennej operatívy, prečo ju nevyužiť aj na to, aby sme sa ako tím niekam posunuli?

A práve preto som sa na rozhovor s Evou Ondrejičkovou a Michaelou Gabrielovou veľmi tešila.

Pretože sme sa vlastne nebavili o tom, aký teambuilding zorganizovať.

Bavili sme sa o tom, prečo ho organizujeme.

Zábava alebo rozvoj? Pokojne oboje

Možno je problém už v tom, že pod jedno slovo „teambuilding“ dávame veľmi rozdielne veci.

Ak mala firma náročný rok a chce ľuďom poďakovať, dopriať im dobré jedlo, hudbu a večer, počas ktorého nemusia riešiť prácu, je to úplne legitímny cieľ.

Ak chceme, aby sa ľudia z rôznych oddelení neformálne spoznali, aj spoločný výlet či večera môžu fungovať výborne.

Ale čo ak máme iný cieľ?

Čo ak medzi dvoma oddeleniami dlhodobo nefunguje komunikácia?

Čo ak si ľudia v tíme nedôverujú?

Alebo sa dvaja kolegovia nerozprávajú, pretože sú na seba nahnevaní?

Vyrieši to spoločná večera?

Možno im vytvorí príležitosť porozprávať sa. Ale sama osebe problém pravdepodobne nevyrieši.

V podcaste to zaznelo veľmi jednoducho:

„Teambuilding, ktorý je postavený na večeri alebo bowlingu, tento problém nevyrieši.“

A podľa mňa nejde o kritiku večere či bowlingu.

Ide o očakávanie.

Ak chceme zábavu, vytvorme zábavu.

Ak chceme rozvoj, komunikáciu alebo budovanie dôvery, mali by sme tomu prispôsobiť aj to, čo sa počas spoločného času bude diať.

Možno by sme nemali začínať otázkou: Kam pôjdeme?

Keď sa začne hovoriť o ďalšom teambuildingu, veľmi rýchlo prídu praktické otázky.

Kam pôjdeme?

Koľko máme peňazí?

Čo budeme robiť?

Hotel alebo príroda?

Súťaž alebo voľný program?

Čo keby však prvá otázka znela:

Čo náš tím práve potrebuje?

Možno sa potrebuje jednoducho zabaviť a vydýchnuť si po náročnom období.

Možno máme v tíme veľa nových ľudí, ktorí sa ešte poriadne nepoznajú.

Možno potrebujeme lepšie prepojiť dve oddelenia.

Možno máme problém s komunikáciou.

Alebo potrebujeme vytvoriť priestor na rozhovor, ktorý sa nám v kancelárii stále nedarí otvoriť.

Až odpoveď na túto otázku by podľa mňa mala určovať, čo budeme robiť.

Nie naopak.

Rozvoj nemusí vyzerať ako školenie

Práve toto ma na rozhovore bavilo asi najviac.

Keď sa povie „rozvoj zamestnancov“, mnohí si automaticky predstavia školenie. Miestnosť, prezentáciu, lektora a niekoľko hodín teórie.

Lenže rozvíjať sa môžeme aj úplne inak.

Cez príbeh.

Hru.

Spoločnú úlohu.

Situáciu, v ktorej sa musíme dohodnúť, hoci každý vidíme riešenie trochu inak.

A potom cez rozhovor o tom, čo sa vlastne stalo.

V podcaste zaznelo:

„Ľudia sa veľmi radi hrajú a ten efekt je z toho vzdelávania oveľa trvácnejší.“

A to je podľa mňa dôležitý rozdiel.

Hra sama osebe ešte nie je rozvoj.

Zaujímavé to začne byť vo chvíli, keď človek cez zážitok niečo pochopí.

Možno si uvedomí, že pri každej úlohe automaticky preberá vedenie a ostatných veľmi nepočúva.

Niekto iný zistí, že radšej zostane ticho, hoci má dobrý nápad.

A ďalší prvýkrát uvidí kolegu, s ktorým sa denne stretáva na poradách, úplne inak.

Práve takéto malé „AHA momenty“ si podľa mňa môžeme odniesť späť do práce.

Nie všetci sa chceme šplhať po lanách

Zaujímavou témou rozhovoru bola aj súťaživosť.

Často máme predstavu, že správny teambuilding musí ľudí dostať z komfortnej zóny.

Rozdelíme ich do tímov, pripravíme súťaž, pridáme časový limit a ideme.

Lenže ľudia sú rôzni.

Niekto súťaž miluje ( ako ja 🙂).

Niekto ju vyslovene neznáša.

Niekto si užíva adrenalín.

Iný prežíva stres ešte skôr, ako aktivita začne.

A problém nastáva najmä vtedy, keď teambuilding pripravujeme podľa toho, čo by bavilo nás, namiesto toho, aby sme premýšľali nad ľuďmi, pre ktorých ho robíme.

Ako zaznelo v rozhovore:

„Firma by mala počúvať svojich zamestnancov, čo skutočne potrebujú.“

Jednoduchá veta, ktorá podľa mňa presahuje teambuildingy.

Pre HR aj manažérov je niekedy lákavé vytvárať riešenia pre ľudí bez toho, aby sme sa najskôr rozprávali s ľuďmi.

Čo si z neho odnesieme v pondelok?

Možno práve toto je otázka, ktorú by som si dnes pri plánovaní teambuildingu položila.

Nie iba:

Budú sa ľudia baviť?

Ale aj:

Čo by sme chceli, aby si z tohto dňa odniesli späť do práce?

Nemusí to byť nič veľkolepé. Možno sa dvaja ľudia, ktorí spolu dovtedy komunikovali iba cez e-mail, konečne lepšie spoznajú. Možno niekto pochopí, prečo kolega reaguje v určitých situáciách inak než on.

A možno si ľudia jednoducho oddýchnu, dobre sa najedia a zasmejú.

Aj to môže byť úplne v poriadku. Ak to bol cieľ.

Rozdiel vzniká vo chvíli, keď od spoločnej večere očakávame, že vyrieši problémy v komunikácii, dôvere alebo vzťahoch, ktorým sa zvyšných 364 dní v roku nevenujeme.

Teambuilding nemusí meniť ľudí

Čím viac nad tým premýšľam, tým menej sa mi páči predstava, že dobrý teambuilding musí „zmeniť ľudí“. To je možno príliš veľké očakávanie od jedného dňa.

Ale môže niečo otvoriť.

Rozhovor. Nový pohľad. Pochopenie. Uvedomenie si vlastného správania. Alebo jednoducho možnosť vidieť človeka, ktorý oproti nám každý deň sedí na porade, v úplne inej situácii.

A možno práve toto je tá pridaná hodnota, ktorú som na teambuildingoch vždy hľadala.

Nie menej zábavy.

Niečo navyše k nej.